Historický vývoj palných zbraní

Ľudstvo primälo k vývoju palných zbraní poznanie výbušnej látky čierny prach, ktorý objavili starí Číňania už v 5. storočí, no v Európe sa začal využívať až oveľa neskôr. Najskôr sa používal ako výbušnina a niekedy v prvej tretine 14. storočia vznikli v Európe najstaršie primitívne palné zbrane, v ktorých strelný prach slúžil ako hnacia sila dopravujúca strelu na vzdialený cieľ. Predpokladom pre rýchly nástup palných zbraní v tomto storočí bol rozmach stredovekých miest, rozvoj remeselnej výroby a nárast veľkých skúseností získaných pri spracovaní kovov, ale taktiež nahromadenie dostatočných finančných prostriedkov, umožňujúcich výrobu nových zbraní. Viaceré zdroje uvádzajú, že jeho objaviteľom bol mních Berchtold Schwarz, podľa ktorého je odvodený názov čierny alebo pušný prach a nie podľa jeho čiernosivej farby.  Zloženie tejto výbušnej látky pozostáva z troch častí: liadok, síra a drevené uhlie. Pomer týchto komponentov sa odlišuje, ale zväčša najväčšiu časť tvorí liadok (približne 70%), 15% síry a 15% uhlia, ktoré sa získavalo z kvalitných listnatých drevín. Ľudstvo týmto objavom získalo novú zbraň proti ťažkoodencom, ktorých doteraz používané šípy vystrelené z lukov a kuší mali menší dostrel. Od tohto obdobia sa boje mohli začať už aj na oveľa väčšiu vzdialenosť ako doposiaľ.
Prvotné palné zbrane tvorilo jednoduché zariadenie zložené z bronzovej alebo železnej rúrky nazývanej hlaveň. Táto bola na jednom konci uzavretá, len s malým otvorom vzadu, takzvanou zátravkou a v prednej časti bol umiestnený hák, ktorý slúžil na zachytenie spätného rázu pri odpale. Preto táto zbraň dostala názov tarasnica alebo hákovnica. Takáto zbraň sa používala na hradbách. Nabíjala sa sypaním prachoviny (čierneho prachu) do ústia hlavne, za ktorou nasledovala strela. Bol to vhodný kameň, neskôr sekané olovo a odliata olovená guľa, v závere upchatá kúdeľou. Na zátravku sa nasypalo malé množstvo prachu a zbraň bola pripravená na odpal, ktorý prebiehal nasledovne: jeden z vojakov (ochranca pevnosti) zachytil hák o hradbu opevnenia a namieril v smere nepriateľského dobývajúceho vojska. Ďalší z vojakov rozžeraveným kusom železa odpálil prach na zátravke, čo spôsobilo prešľahnutie plameňa do hlavne. Pri horení vznikli plyny, ktoré strelu vymrštili. Efektom nebol iba smrtiaci účinok takto vystrelenej rany, ktorá dokázala preraziť brnenie ťažkoodencov s následkom ťažkých zranení a zabitia, ale týmto spôsobom boli často zabíjané aj kone vojakov. Znásobeným účinkom strely bol aj vyšľahnutý oheň a ohromujúci hluk zle pôsobiaci na útočiace vojská. Takáto zbraň sa, samozrejme, začala v značnej miere rozširovať a prišlo k jej ďalšiemu zdokonaľovaniu a väčšej mobilite.
Pri snahe o zlepšenie účinku zbrane po odstránení háku z hlavne sa zbraň pripevnila na  drevenú tyč, čím sa stala mobilnejšou. Pomenovanie „píšťala“ dostala na základe nápadnej podobnosti s týmto dreveným hudobným nástrojom. Obsluha bola podobná ako pri používaní hákovnice. Taktiež ju obsluhovali dvaja vojaci, z ktorých jeden držal píšťalu za drevenú tyč. Toto zjednodušené mierenie však bolo stále značne nepresné. Druhý z dvojice odpaľoval prach na zátravke. Inováciou tejto zbrane bola skutočnosť, že na odpálenie sa viac nepoužívalo v rukách držiace rozpálené železo, ale tlejúci knôt. Obsluha takto upravenej zbrane sa týmto veľmi zjednodušila.
Napredujúci pokrok v zbrojárstve priniesol zdokonalenú a výkonnejšiu útočnú zbraň – kanón. Ide o upevnenie hlavne väčšieho kalibru na pohyblivý podvozok na  kolesách. Väčším kalibrom vojsko dokázalo zdolať aj pevné hradby pevností. Postup pri obsluhe kanóna sa veľmi nelíšil od nabíjania hákovnice a píšťaly, avšak vyžadoval použitie väčšieho množstva náradia, a to lyžica na nasypanie prachu, kefa na čistenie hlavne, nabiják, vedro s vodou. Lyžicou sa prach zo suda nasypal do hlavne, vložila sa hrsť kúdele a utlačilo sa to nabijákom. Následne sa vložila kamenná alebo železná strela, ktorá sa zatĺkla hlbšie do hlavne a na utesnenie strely sa použila ďalšia vrstva kúdele kvôli nepresnosti otvoru v hlavni. Do zátravky sa nasypalo malé množstvo prachu. Takto nabitým kanónom sa zameriavalo posúvaním dreveného klinu pod zadnú časť hlavne, čím sa menila výška a teda aj zámer kanónu. Priložením tlejúceho knôtu sa kanón odpálil. Strela z tejto zbrane mala nepochybne rozsiahly účinok. Po každom výstrele sa zbraň musela dokonale vyčistiť vytretím hlavne kefou namočenou do vedra s vodou, čím sa zároveň uhasili tlejúce zvyšky a nečistoty zachytené   po  výstrele v hlavni. Vynechaním čistenia by došlo k zapáleniu novej dávky čierneho prachu, a tým by prišlo k výšľahu a zároveň vystreleniu lyžice, čo by malo neblahé následky pre obsluhujúcich vojakov.